chavela kráka do sveta

Ťažko sa mi o tom píše, nie vždy sa viem zmieriť s kožou, ktorá mi sem tam prekáža, pretože je mi o číslo či viac väčšia ako potrebujem ... strácam sa pomaly, hoci moji priatelia hovorievajú, že rýchlo. Maximálne tak kilo, dve za mesiac. To nie je rýchlo. Ale na moju kožu je to fakt prirýchlo. Nestíha sa rovnako rýchlo scvrkávať. Možno to už nikdy nestihne dobehnúť a ja sa budem musieť dať prešiť, tak ako si teraz zvykne prešívať nohavice, sukne či tričká, ktoré sú mi veľké. Ale táto predstava je pre mňa príliš desivá a tak sa s tým nedokážem veľmi zmieriť.

Našťastie to netrvá pridlho. Niekedy to trvá pár hodín, kým to rozchodím, inokedy pár dní. Nakoniec mi ale vždy dojde, že moje telo je moje a môžem byť rada, že ho mám, a že sa stal ten zázrak, že sa začalo scvrkávať. Niektoré jeho časti sa proste scvrkávajú pomalšie a iné rýchlejšie. Toto neovplyvním. Aby som sa po tej špirále znechutenia a hanby nezrútila celkom dole, pokúšam sa spomenúť si na všetky tie super veci, čo mi to prinieslo. Ďakujem za kĺby, ktoré mi celkom dobré slúžia, za boky, ktoré má veselo nesú ulicou, za úsmev na tvári, ktorí sa tam však nezjavil len tak náhodou, naopak, vyplával zo zabudnutého vnútra, kam som ho kedysi dávno zahnala, za pohodu a pokoj, ktoré mi celý tento proces vniesol do duší, na radosť zo seba, že som to ustála, za sebaúctu, ku ktorej ma tento proces priviedol späť ...

Nie som dokonalá, občas sa potknem a potom si opäť na chvíľu pofňukám tam dole na zemi ako ma všetko bolí a ako všetko to bahno okolo mňa nevonia, ale nakoniec si spomeniem na to, že keď sa postavím a pokúsim sa ísť ďalej, môžem získať niečo, čo som si predtým nikdy nemyslela, že by som mohla kedy mať a dokonca ešte viac ... vtedy, aj keď sa mi moc nechce, nakoniec sa rozhýbem a nejako sa z toho bahna pokúsim vykopať ...

Že občas padám na hubu, za to som sa naučila už priveľmi nehanbiť ... nech budem nosiť masky aké len chcem, dokonalá byť nemôžem ... ani vnútri ani len naoko ... a našťastie, už to vlastne ani veľmi nechcem, pokúšať sa o dokonalú ...

Všetko raz prejde a keď to nakoniec rozchodím, svitne mi v gebuli, že hoci nie som dokonalá a občas sa potknem – to nie je dôvod na prepad to čiernočiernej tmy a hanby – najmä ak tá prekážka nebola odo mňa a ja som na ňu len narazila ... ale za to, že zostanem sedieť a fňukať a nepokúsim sa vstať, tak za to si môžem už len sama ...

môžem čakať, že ešte mnohokrát sa potknem a padnem, tomu asi nebudem vedieť zabrániť, ale môžem sa pokúsiť nezostať na zemi príliš zbytočne dlho kvasiť ... nie je to síce ľahké, pokúsiť sa znova vstať a asi preto sa mi do toho nie vždy chce, ale na druhej strane, je to jediná vec, ktorú má v tej chvíli zmysel urobiť, lebo sedieť na dne, to som už skúšala, a nikdy ma to nikam nepriviedlo. bahno sa samé neodplaví ... občas mi to trvá trochu dlhšie, kým to rozchodím a kým mi v hlave svitne ...

staré vychodené chodníčky sú vždy trochu lákavejšie ako tie nepoznané cesty lebo sú pohodlnejšie ale sú aj veľmi predvídateľné, vlastne ich už poznám celé naspamäť ... viem kam vedú, ak sa náhodou po nich opäť spustím ... a keď mi docvakne (našťastie, zvyčajne sa rozpamätám dosť skoro), že sa mi do ich cieľovej stanice vôbec nechce ... vtedy ak mám šťastie, hodím rýchlo spiatočku a skúsim sa vrátiť k tomu čo poznám menej a risknem to ... vždy lepšie ako to peklo, čo som zanechala za sebou ... len sem tam by mi to mohlo docvaknúť aj skôr ako sa tou starou cestou pustím ... som trochu primladá na alzheimra :o)

dúfam, že aj túto poslednú depku radšej skôr ako neskôr rozchodím ...

veď nakoniec som sa vyserla na tie blbé kraťasi a kúpila som si super sukňu ... fakt cool ...

linkuj.cz vybrali.sme.sk